Pri súčasnom šialenom tempe, aké panuje na širšom Blízkom Východe, sa človek už asi ani nemôže ničomu poriadne čudovať. Arabská jar priniesla nový vietor do celého regiónu. Preto je pochopiteľné, že väčšina zasiahnutých štátov sa dostala do výrazných ekonomických problémov (demonštrácie a boje ešte viac spomalili ekonomickú činnosť). Hlavne ak hovoríme o diktátorských režimoch. Irán tiež patrí k diktatúram, ktoré sa snažia udržať si moc za každú cenu. Zatiaľ aj naďalej úspešne drží v šachu celú opozíciu s jej značnými počtami prívržencov spolu s odporcami režimu. A dokonca sa pri tom všetkom režimu aj ekonomicky darí. Ako je to možné? To nemôže byť pravda, pri tých všetkých sankciách, ktoré na Irán uvaľuje medzinárodné spoločenstvo. Alebo?
Pravda to s vysokou pravdepodobnosťou bude, jedine že by sme si dovolili spochybňovať najnovší report MMF, kde sa píše, že iránska ekonomika rastie o 3,2 % a bude aj naďalej zrýchľovať, a taktiež sa tam spomína, že behom posledných dvoch rokov sa inflácia znížila z 25 % na 12 %. To nie je všetko. Iránu sa podarilo prudko zredukovať dotácie (či subvencie) na plyn a rekompenzovať tak 60 miliárd dolárov v ročných príjmoch, inak povedané až šestinu z celkového iránskeho HDP.
Ako sa im to teda podarilo? Irán jednoducho začal implementovať zopár ekonomických reforiem. Už po desaťročia sa iránski vodcovia snažia odstaviť svojich ľudí od lacnej ropy - teda ropy, ktorá je dotovaná štátom. Americký komentátor Fareed Zakaria, k tomu poznamenáva: „Lacná ropa, ktorá nemá prepojenie k reálnym trhovým cenám, nie je udržateľná. Irán to vie, tak ako každá krajina od Saudskej Arábie po Venezuelu. Ale rovnako, ako je akákoľvek diskusia o zvýšení daní v Amerike považovaná za kacírstvo, ľudia v bohatých ropných krajinách veria, že si zaslúžia lacnú ropu."
Fareed Zakaria konštatuje, že v pozadí zrušenia týchto „darčekov zdarma" je komplexná šachová partia rozohraná medzi prezidentom Ahmadínedžádom a najvyšším vodcom ajatolláhom Chameneím. Jedna teória znie takto: ajatolláh si myslel, že redukcia dotácií by Ahmadínežáda urobila veľmi nepopulárnym. Následné vzbury by potom odstránili po moci bažiaceho Ahmadínedžáda. Ďalšia teória je, že Ahmadínedžád sa cítil dosť silný na to aby pokračoval v reformách, pretože sa mu podarilo rozdrviť opozičné Zelené hnutie. Či tak alebo onak, je to šikovný ťah. Vracia totiž polovicu zo 60 miliárd dolárov úspor priamo ku ľuďom v mesačných vkladoch. Takže každý obyvateľ Iránu, muž, žena či dieťa, má nárok na ekvivalent v hodnote 40 dolárov na mesiac. Týmto si jednoznačne získa najchudobnejších.
Zásadná vec sa skrýva ale v tom, že napriek prebiehajúcim mocenským hrám, Irán nemal na výber. Nemohol si už viac dovoliť platiť dotácie pri tak nefunkčnej ekonomike a cielených sankciách voči nemu. Pre Irán je teraz oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým obchodovať so svetom. Väčšina medzinárodných obchodníkov s ropou s ním prestala obchodovať a Iránu zostali len nákladnejšie možnosti na realizáciu jeho exportov. Nehovoriac o tom, že je takmer nemožné vykonávať transakcie denominované v dolároch s Iránom.
Plne súhlasím s tvrdením Fareeda Zakariu, že MMF má pravdu. Irán vykonáva potrebné reformy a jeho ekonomika je na tom lepšie. Iróniou je, že sa tak deje z časti aj vďaka americkým sankciám. Tomu sa hovorí nezamýšľané dôsledky.
